BOLO POVEDANÉ OKO ZA OKO, ZUB ZA ZUB. ALE JA VÁM HOVORÍM...

            Stále som si hovorila, že to nie je pravda, že to predsa nemôže byť pravda, čo mi povedala jedna kolegyňa. Tak som si šla do bytu tej slečny zistiť, že to pravda nie je, keď si mi opäť povedal, že musíš na pár dní odcestovať. Ale keď som prichádzala k tomu domu, práve som vás uvidela: ako si rezko vyskočil z auta, z nášho auta a ako gentlemansky si jej pomáhal vystúpiť z neho. A ako sa k tebe dôverne pritúlila. To už mi bolo jasné – je to pravda, že máš inú ženu. Stála som tam na ulici ako bez ducha, keď sa hore rozsvietilo svetlo. Ešte stále som dúfala, že zídeš dole, že vyjdeš von, že odídeš. Ale ty si nevyšiel. Až dlho po tom, ako v okne svetlo zhaslo, vykročila som vlečúc sa domov. V mysli som celou cestou rozmýšľala, ako sformulujem žiadosť o rozvod.
            Nechci vedieť, aká to bola noc a možno je ti to jedno. Ale prišlo ráno a ja som dospela k rozhodnutiu, o ktorom ti chcem povedať. Jeho viditeľnou pripomienkou mi bude zmena, ktorú som urobila v našej spálni. Zvesila som ten obrázok slnečníc, ktorý visel nad našimi posteľami – čas slnečníc už zrejme skončil – a zavesila som tam starý kríž od maminky, ktorý až doteraz ležal zabalený za skriňou. Ten teraz visí nad našimi posteľami. Kristus s rukami rozpätými – jednou rukou nad mojou posteľou a druhou nad tou prázdnou vedľa. A som tu takisto ja, tvoja žena. Aj ja budem čakať – tak ako čakal Kristus za skriňou, kým ho nebudeme potrebovať. Chcem ti dať čas, šancu, či pochopíš a vrátiš sa. Aj sebe si chcem dať čas. Potrebujem mnohé veci pochopiť, čo som robila nesprávne. Chcem sa nechať viesť tým, ktorý teraz visí s prázdnou náručou nad naším lôžkom.
                                                                                                                      Tvoja žena

            Žiť s Kristom znamená pýtať sa, ako žiť lásku, hľadať, ako neodplácať zlé zlým. Lebo len tam, kde sa človek rozhodne nevrátiť úder, zároveň poskytuje druhému novú šancu.